Nakŕmiť dušu a telu dať, čo mu patrí.

Autor: Andrea Korkobcová | 18.8.2015 o 6:44 | (upravené 18.8.2015 o 21:22) Karma článku: 3,01 | Prečítané:  583x

Zrejme ste to už zažili. Vaši kamaráti, prípadne vaši partneri majú záľubu v niečom, čo je úplne mimo všeobecnej zóny komfortu a radi by tento zážitok s vami zdieľali, aby ste tiež pocítili tú živočíšnu radosť.

Poslať niekoho k vode je v neposlednom rade celkom príjemná vec.

Neslávne začiatky: pred desiatimi rokmi sa vyskytla príležitosť. Horný tok rieky Tople s partiou skúsených vodákov. Dvaja bažanti sa vraj budú učiť na ´deblovke´ (kanoe pre dve osoby, alebo vo vodáckej terminológii C2) za jazdy. Tento štýl výučby je vysoko efektívny ako skúška ohňom pre páry, ktoré majú problémy. Skôr či neskôr sa vyvrátite v silnom prúde v zákrute pod jelšovými kríkmi a ak vás to nespojí, budete mať tendencie hľadať vinníka...Vlastne to nie je až také náročné,  v tomto štádiu sa „háčik“  vyhýba kameňom pritiahnutím alebo odtlačením špičky lode a zadák udržiava smer jazdy. Dôležitý je tiež náklon v zákrutách a pri jazde bokom - podobne ako na bicykli. Vzhľadom na to, že počasie a teplota vody boli celkom prívetivé, nebolo potrebné požičiavať si neoprény. Takže sme skončili na brehu mokrí po incidente na zákrute pod jelšovými kríkmi, ja som jazdu prerušila z rešpektu voči budúcim potomkom a manžel ju dokončil ako háčik so skúseným vodákom. Stresujúce to nebolo, vraj si mám vybrať zo suda suché veci, prezliecť sa a počkať na auto. Problém bol jedine v tom, že mi nikto nepovedal, aby som si do suda dala suché veci.

Nasledovalo relatívne pokojné obdobie splavov Dunajca. Medzitým sa nám rodinka rozrástla v rýchlom slede o tri deti, takže sme ich vyzbrojili helmami, vestami, nepremokavými nohavicami, gumákmi, malými pádielkami, nohy sme im zakvačili do popruhov na to určených a hurá na vodu. Raft je fajn. Zaber, silno zaber, dobre, občas to viacej špliecha, ale inak ťažká pohoda, obzrieš aj prírodu okolo a tak. Idylka však netrvala dlho, kamarátovi, čo nás piatich zvykol brať do raftu, prišla rodina a tak sme sa rozhodli zas pre C2, tentokrát s najľahším dieťaťom v strede. Všetko šlo perfektne, až dokiaľ sme nezanedbali náklon pri pristávaní a nevyklopili sa. Ja som vrieskala, manžel pridvihol loď, malý vyplával, chytila som ho a pomaly sme plávali k brehu. Tam, na bezpečnej súši som ho roztrasenými rukami posadila na múrik do pŕhľavy, kde pre zmenu vrieskal on. Áno, dospeli sme aj do fázy obviňovania – v kanoe by sa malo kľačať, aby ste stehnami a bokmi stabilizovali loď a môjmu manželovi sa pod sedadlo nevmestili chodidlá, takže sedel... Jednoducho sme zanedbali ten náklon.

A prečo by sme ich jednoducho nedali na kajak, keď deti našich priateľov tam sú už od šiestich rokov? Všetkým bezpečiamilovným suchozemcom sa zježili chlpy na tele. Po desiatich rokoch došlo na múdre slová kamošky: choďte predsa na letnú školu, naučíte sa všetko od piky a bez stresu. Tak sme sa prihlásili.

Deň 1: všetko zbaliť, od výstroje cez potreby na kempovanie, varenie, hygienu. Uff. Príjazd, zvítanie sa s kamarátmi, všetko rozbaliť. Tréning na jazierku. Tak sa volá tichá časť rieky v zátočine. Deti priateľov, ktoré jazdia od piatich rokov, a niektoré už aj súťažne, sa vyrojili ako kačičky na rieku a zdalo sa, že sú absolútne sebaisté. Natrieskala som sa do požičaného kajaku s plochým zadkom, hrozne ma to v ňom ťahalo dozadu, spomenula som si na zanedbané brušné svaly, nerozcvičené šľachy, nevedela som udržať rovný smer, čo bolo vďaka úpornej snahe okomentované ako pádlovanie á la zajačik Duracell, neoprén z obdobia „pred deťmi“ ma škrtil. Dúfala som len, že ma v dôsledku toho nebudú musieť celú zmodretú resuscitovať na brehu a na otázky zvedavcov odpovedať: „mala príliš tesný neoprén.“  Deťom a manželovi to šlo celkom dobre. Po tréningu odniesť lode, odstrojiť sa, porozkladať výbavu, aby sa v podvečernom slnku usušila, a nesmrdela na druhý deň ako tchor, čo je dôležité hlavne v prípade neoprénových ponožiek a tenisiek z čínskeho obchodu. Všetkých nakŕmiť, niektorých donútiť k hygiene a spať.

 

Deň 2: Horný úsek. Vezieme sa ku dedine Majere a splavujeme do kempu Červený Kláštor. Sme rozdelení na skupiny, inštruktor Peťo určuje trasu jazdy. Snažím sa ju dodržiavať, ale môj kajak Dagger sa správa ako divoký koník na derby, uhýna a vzprieča sa, na konci každej pereje urobím hodinky, v dôsledku čoho som pomalšia než ostatní. Uff. Nohami držím stabilitu lode, trup mám uvoľnený, aby som vykompenzovala kolísavý pohyb vĺn. Dokonca zabúdam na potomstvo, sú tam vpredu s inštruktorom, v bezpečí. Prichádzame ku kempu. Úľava, endorfíny, mierne napätie v bedrových kĺboch.  Spodný úsek: inštruktorka Zuzka hodnotí môj pocit z kajaku tým, že zrejme by som na ňom dole nemala ísť. Jej otec Peťo jej vraví, že to dám. Tak ideme. Peťo sa s tým nepára. Míňame Jánošíkov skok, a pred obávanou perejou v tvare písmena S sa neúmerne snažím dodržať smer ako ostatní, ale vychádza to trochu inak. Čo ostatní len preleteli vyzerá pre mňa ako úporný boj. Loď je stabilná, to áno, moje nohy v absolútnom kŕči, voda sa so mnou pohráva, tuším sa v duchu modlím a trepem pádlom okolo seba ako keby som sa snažila revitalizovať babkine staré koberce. Prešla som. Na konci silného prúdu zase hodinkujem, ale držím papuľu a pádlo nad hladinou. Pristávame v Lesnici, v malej tíšíne hneď za kameňom. Idem pomaly, špička k brehu, náklon, a už ma majú. Paráda. Neviem vyrovnať nohy. Po tréningu usušiť výstroj... A ešte opekačka. O ôsmej je v kaplnke Antona Pustovníka komorný barokový koncert. Dožujeme klobásku, navliekame na seba najlepšie handry a šinieme si to do kostola. Movere, docere, delectare – hýbať sa učiť sa, nadchnúť. Z chóru začína tenor sólom a zbor mu kontruje hlasitou melodickou odpoveďou, akustika je božská,  dirigentka Agnieszka Żarska to vedie s prístupom profesionála nadšenca, táto hudba berie dušu. Poznávať nové veci je geniálne, do očí sa mi tlačia slzy. Standing ovation, pochvala organizátorke a prášime kultúrne do stanu zregenerovať i telo. Nevadí mi gitarovo alkoholické veselie naokolo. Spím ako drevo.

Deň 3: Pri pohľade na kajak mi na um príde vyväzovanie detí na široko, aby sa im dobre vyvíjali bedrové kĺby. Lenže ja už boky patričné mám, a tak sa snažím vymyslieť záchrannú stratégiu. Manžel sa ponúka, že mi dá svoj komótny ružový kajak zn. Pyranha. Lenže v mojom kajaku nemá dosť miesta na nohy. Tak si vymením kajak s inštruktorkou Zuzkou. Je taký baňatý, sedím v ňom vzpriamenejšie, neoprén som už ani nebrala, je hrozne teplo. Vyzerá to dobre. Darí sa mi lepšie udržiavať smer, už nehodinkujem na konci každej pereje. Cvičíme náklon, záves, vjazd do tíšiny a výjazd do prúdu. Po polhodine intenzívneho cvičenia sa vracia bolesť  bedrových kĺbov a slnečný svet zase nadobúda slzavý charakter. Neznášam učenie. Pri poslednej tíšine vravím Zuzke, že už netrénujem a do kempu sa dokníšem ako vojnový invalid. Premýšľam, či spustím verejné alebo súkromné slzy. Nespustím nič. Večer sa v premieta film a jazdení na kajaku. Na tom plátne to vyzerá tak jednoducho. Podozrievam sa, že náklon a záves budem mentálne nacvičovať i v spánku. Kŕmenie, hygiena, víkendové vyrevúvanie obyvateľov kempu. Beriem si Ibalgin a múmiový spací vak nechávam rozopnutý, aby som v noci mohla hýbať nohami.

Deň 4: Ráno sa sypem na breh s inštruktorkiným kajakom a manžel na mne zrejme viditeľne pozoruje tras. Dochádza k záveru, že by mohol skúsiť kajak inštruktorky a ja ten jeho. Ružová Pyranha mi padne ako uliata. Alicka sa pýta, či môže byť v inom družstve, a keď jej vravím, že to určujú inštruktori, prosí ma: „Piraňa, prosím ťa, dovoľ mi to...“ Krajšiu prezývku mi nikto nikdy nedal. Zrazu sa mi zdá, že moje bedrové kĺby sú celkom v poriadku, a tiež, že som sa na tej vode aj niečo naučila, kajak je vratkejší, ale zvládam traverz a výjazdy v silnom prúde. Zbožňujem učenie. Večer nakupujeme u Piera. Jeho obchodík v Haligovciach je natrieskaný na prasknutie, a nájdete tam úplne všetko. Od gumičiek do vlasov cez plastové ružence, urologický čaj, obuv a odevy po chutné domáce klobásky. Nablokuje nakúpené potraviny, medzitým diškurujeme o tom, ako sa nám prázdninuje a nakoniec prehodí smerom k manželovi: „a zober tam pre deti zo dvadsať rožkov do sáčku.“ Milujeme Piera. Pier je Róm.

Deň 5: Konečne mám pocit, že to, čo som sa naučila, viem aj aplikovať v praxi. Medzitým sa naše detváky unavili a začínajú protestovať. Pozorujem, ako prechádzajú cez vlnky a nechávajú sa svojimi lodičkami unášať úplne uvoľnene. Počas toho, čo som sa zapodievala sebou, som na nich úplne zabudla. Počujem zreteľné áno. Cez deň je strašná horúčava, tak si na Lipničanke, plytkom prítoku Dunajca, budujú hrádze s kamarátmi z kempu. Krásne letné večery sa nám skracujú podľa schémy: „mami, poď nám  čítať rozprávku!“ „Jasné, len si oblečiem pyžamo a hneď to bude. Tak, už, môžeme?“ Ticho. Skontrolujem spacáky a zapnem zips. Zapneme si zips, zalezieme do spacákov a za dve minúty sme v ríši snov.

Deň 6: V blízkosti nádhernej budovy červeného kláštora je bufet Pod lipami a stánky, po všetkom tom učení podliehame komercii  a občerstvovacím záležitostiam. Neustále nás porovnávam s Poliakmi, a je hrozne fajn, že aj u nás sa už služby rozbehli. Nie úplne v takom rozmere ako v susednej Poľskej obci Sromowce, ale dosť na to, aby si človek povedal, že to na Dunajci žije. Stánky, predstavenia na nádvorí Červeného Kláštora, živá muzika, v dedine pár menších obchodíkov s dlhými otváracími hodinami, reštaurácie, jednoduchšie aj štýlové ubytovacie kapacity. Mimochodom – do jednej obsadené. Ak plánujete návštevu Dunajca, ubytovanie počas letnej sezóny si zabezpečujte minimálne dva mesiace dopredu. Dokonca i kemp je cez víkend obsadený do posledného miesta, hoci sa za posledných desať rokov ani trochu nezmenil. Majitelia áut sa hádajú o parkovacie miesta, štyri sprchy, ktoré tam sú, zabezpečujú dvadsaťminútové čakanie v rade na hygienu, priľahlá Výletná reštaurácia akoby ignorovala prúd času. Preto smerujeme do pizzerie u Jakuba, kde nás čašník upozorní, že veľká pizza je veľká asi ako koleso od voza, a my sme mu za to v konečnom dôsledku vďační. Jeme vnútri, pretože vonku sa vo veľkom roja mušky, na ktoré vraj ani postrek neúčinkoval, čašník sa ospravedlňuje a chová sa v tej horúčave milo a úslužne.

Deň 7: Rekapitulujeme a porovnávame našu komornú rodinnú letnú školu kanoistiky s masovými akciami vedľa nás. Nemôžeme si vynachváliť. Táborová atmosféra, priateľské prostredie pre deti, pohoda a pohyb. Tešíme sa nabudúce a posielame veľké „ďakujem“ do Košíc, Cechlárovci, Sitárovci a Pirickí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?